Recenzia na naše nové CD od Dušana Gemerského

Recenzia na naše nové CD  Blueland – More Than Enough od Dušana Gemerského.

Pekné čítanie prajeme!!!

Bol koniec júna, keď sa kroky a kolesá nadšencov bluegrassovej hudby, vkrádali hore Iliavčanskou dolinou do dediny Horná Poruba, ktorá už tradične hostila najdlhšie trvajúci bluegrassový festival. Po rokoch som sa tam vydal aj ja, modlil som sa za pekné počasie a dva dni naplnené skvelou hudbou. Splnilo sa mi jedno aj druhé. A k tomu som dostal bonus, keď som bol svedkom krstu najnovšieho albumu od slovenskej, dnes už legendárnej, kapely Blueland. „Povedali sme si, že je to celkom dobrý začiatok sezóny krstiť v Hornej Porube,“ hovorí Paľo Reyo Daňo. „Považujeme Hornú Porubu za svoju domovskú pôdu aj preto, že odtiaľ pochádzam. Máme tam dobré zázemie, poznáme sa navzájom s veľa ľuďmi. Blueland patrí medzi širší okruh usporiadateľov Bluegrass Večer Festu. Aj preto je možné vidieť a počuť Blueland na každom ročníku letného aj zimného fesťáku.“

Bol to práve Blueland, kvôli ktorému som pred rokmi, prvý krát zamieril na tento festival. Videl som ich hrať a spievať v jednej menšej súkromnej dnes už neexistujúcej televízii a keď som sa dozvedel, že ešte stále fungujú, tak som bol tam. Už vtedy mala toho za sebou odohratého viac než dosť a vznikla v čase, keď som ešte ani nevedel, že nejaký bluegrass existuje.

„Po rozpade hlohoveckej skupiny Pĺtnici, ktorá bola náš vzor, sme partia kamarátov založili skupinu Noví Pĺtnici, vystriedalo sa tam niekoľko hráčov a pretĺkli sme sa cez obdobia základnej vojenčiny a nejakých prvých hraní na festivaloch,“ spomína na úplné začiatky Miki Tomka.

Od toho času má zoskupenie na svojom konte niekoľko úspešných a samozrejme kvalitných albumov. Ešte iba na magnetofónovej kazete vyšla v roku 1996 ich prvá nahrávka s honosným názvom BG Celebration. Poznámka pre mladšie ročníky, spýtajte sa svojich rodičov, čo sú to magnetofónové kazety. Zostavu vtedy tvorili Miloš Miki Tomka – gitara, Andrej Godál – bendžo, Peter Balón – mandolína a Stanislav Sancho Tomka – basgitara. O dva roky na to sa už vo veľkom napaľovalo, lebo sa zmenil typ hudobného nosiču na CD a na albume Prvýkrát (First Time) sme mohli už počuť bendžistu Romana Áča a mandolínistu Jara Rakaya. „Éra Bluelandu na festivaloch a bluegrassovej scéne vypukla naplno až po príchode Romana a Jara. Hrali sme na festivaloch ako Dobrofest, Banjo Jamboree a v tejto zostave sme vytrvali niekoľko rokov,“ povedal mi Miki. Nasledovali ešte nahrávky Fire a All My Life. Pomenili sa figúrky na šachovnici, ale dve zostali – kráľ a kráľovná – Miki a Sancho. Okolo nich sa všetko splietalo, rozpútavali sa boje o územie, až sa celá zostava ustálila a v súčasnosti už dlhé obdobie vidíme v kapele hrať na mandolíne Pavla Reya Daňa a nesmierne talentovaného holandského hudobníka Ralpha Schuta. „Blueland som poznal od samého začiatku, 1995, dokonca ešte predtým, keď hrávali ako Novi Pltníci,“ spomína na svoje začiatky v zoskupení Reyo. „Stretávali sme sa na akciách v Trenčíne, Trnave, Handlovej … a neskôr aj v Hornej Porube. Bol som ich veľký fanúšik ešte predtým, ako som tam začal hrať. Začiatky si pamätám úplne presne podnes. V Pezinku na jeseň 1999 som dostal ponuku nastúpiť na post mandolinistu po odchode Jara Rakaya. Nebolo to zasa až také jednoduché, Blueland bol už vtedy rozbehnutý vlak, nepísane motto vtedajšieho pohľadu na muziku bolo: Pritvrdiť a zrýchliť!  Ale nakoniec som to ako-tak ustál… zohnal som si dokonca aj video z môjho prvého oficiálneho vystúpenia s Bluelandom.“ Ralph sa stal členom iba o trochu neskôr. Tiež oprášil spomienky na svoje začiatky. „Môj príchod do Bluelandu – myslím, že prvýkrát, čo som videl Blueland hrať bolo v Hornej Porube 2001, aj keď sa mi zdá, že som o nich vedel už predtým, možno ešte z Kopidlna . . . Príbeh môjho príchodu ale začal na Dobrofeste 2002, keď sa ku mne hlásil Sancho, dali sme si spolu pivko a dozvedel som sa, že im odchádza bendžista Roman Áč. Býval som vtedy necelý rok v Čechách a hral som už s dvomi skupinami – Fámy Petra Kůse a Roll’s Boys z Jihlavy. Ponúkol som chalanom Tomkovým, že pokiaľ by nemali s kým odohrať už nazmluvané kšefty, že by som sa naučil ich repertoár a pomohol im to odohrať. Vtedy som vôbec neuvažoval o tom, že by som s nimi mohol hrať ako stály člen kapely. Prvé hranie sme mali na festivale Posvícení v Modrém v Jablonci nad Nisou. Stretli sme sa po obede u Petra Kůse doma, tam sme si pesničky prvý krát preskúšali, večer sme ich odohrali na festivale a ponúkol som im, že by sme ešte mohli ísť hrať do Sloupnice. Chalani sa chytili a išli sme aj tam. Po ceste sme mali trošku času sa porozprávať a zistil som, že aj oni sú veľkými milovníkmi skupiny Lonesome River Band – moja srdcovka. Tým si ma možno získali. Odohral som s nimi potom ešte nejaké ďalšie vystúpenia a došlo na diskusiu, že čo ďalej. Nemal som čas na ďalšiu skupinu, tak som im povedal, že sa členom stať nemôžem. Oni mi jasne dohovorili, že členom už som. Akosi som to prijal, lebo chémia jednoducho fungovala. Časom som potom musel odísť od Fám. Blueland mi bol bližší a stále je pre mňa srdcovou záležitosťou.“

Trvalo trinásť rokov od All My Life, kým sa táto štvorica opäť zavrela do nahrávacieho štúdia a pod taktovkou Ondra Kozáka vkladala na digitálne stopy skladby, ktoré sa za ten čas nahromadili. „Taký dlhý čas neplánoval nikto,“ hovorí Reyo, prečo nahrali novinku až teraz. „V auguste 2002 odišiel Roman Áč, nastúpil Ralph. Výsledkom toho všetkého nadšenia a spolupráce bol album All My Life.  Potom postupne začali prichádzať strasti pracovného a manželského života, deti, zmena práce, bydliska… Ale nezabalili sme to a akosi sme sa predierali muzikantským životom. Nevynechali sme ani jednu sezónu, ale s ďalšou nahrávkou sme nemali úplne jasno. Myslím, že tam bol aj nejaký pokus zhruba päť rokov dozadu, ale sme sa nedohodli, či ten album má byť celý v slovenčine, alebo celý autorsky a tak… Ale najlepšia odpoveď bude, že až teraz sme mentálne na to dozreli (chalani ma zabijú!!! :-)) Preto to tak aj cítime. To, že sa nám More Than Enough nakoniec podarilo nahrať, znamená pre nás skutočne, nielen symbolicky, viac ako dosť.“ Ako došlo k výberu skladieb? „Dohodli sme sa, že tam bude to, čo robí Blueland Bluelandom. Vsadili sme na naše prednosti. Cestou zo švajčiarskeho festivalu na konci minulého leta počas dlhej cesty v aute sme upiekli nahrubo tento zoznam. Keďže sme nemali po ruke viac slovenských piesní, nakoniec ostali len 4. Teda ešte bola tam jedna, ale nebola dostatočne vyhraná,“ dodal Reyo.

 A veruže vybratých skladieb nebolo málo. Na slovenské pomery úctyhodný počet – pätnásť. Tomu sa povie veľa muziky za málo peňazí. „Pôvodne bolo vybratých 16 vecí, ale jedna neprešla… Keď sme to počuli v štúdiu, nechali sme ju plávať. Mysleli sme, že natočíme všetky a najlepších 12 pôjde na album. Ale ťažko povedať, ktoré to sú. Preto sme sa rozhodli dať ich tam všetkých 15. Bolo nám ich ľúto, pretože boli nahraté a ďalšia vec, 15 skladieb je aj na All My Life aj Fire. Takže nepísaná tradícia,“ odpovedal Reyo.

Dohromady je to 49 minút hudby, ktorá sa do uší valí s tradičným bluelandovským drivom. Skutočne je málo bluegrassových kapiel, ktoré dokážu rozpáliť fanúšikov do biela a tí sú schopní kapele zožrať hoci aj Kohútik jarabý ako najväčší hit. Blueland má na to patent a ten predviedol na svojom krste albumu v Hornej Porube, kde bola priam magická rocková atmosféra s nadšeným davom a muzikantami, ktorí si to nesmierne užívali. Mimochodom ešte spomeniem, že krstným otcom albumu bol slovenský Jerry Douglas Heňo Novák momentálne pôsobiaci v zoskupení Heartbeats.

Úvodnou skladbou je Cold Virginia Rain. Zakaždým, keď počúvam túto nahrávku, tak mi osobne príliš na otvorenie nejde. Chýba mi tam trochu silnejšia atmosféra, ktorá sa dá nájsť v iných skladbách. Práve tú môžeme cítiť z prvej slovenskej piesni na albume, Julie. Textársky sa pod ňu podpísal známy slovenský bard Jaro Nečesaný a rozpráva príbeh nešťastnej lásky k stopárke. Nachádza sa tu ľahkosť, nenútenosť, prirovnania a trochu smiechu cez slzy v jednoduchom príbeh. Blueland má neskutočnú silu vo svojich vokáloch, pretože každý člen tohto kvarteta vie spievať a toto počuť napríklad na jednej z mojich najobľúbenejších My Last Name, gospelových Only You, Lord (okrem iného počúvajte aj mandolínu v pozadí), Giving My Soul Back to Him alebo titulnej More Than Enough od Dareya Mosleyiho a Dannyho L. Robertsa. Jednou z najsilnejších skladieb tejto nahrávky je správne nadupaná Looking For Yourself s výborným textom a so všetkým atribútmi, ktoré môžeme nájsť pod nálepkou Blueland. Silné viachlasy, precízne zahraté sóla, celková pasia z hudobného štýlu a láska ku originálu, ktorý je práve od srdcovej záležitosti členov Lonesome River Band. Fešáci z LRB by boli určite hrdý na troch Slovákov a jedného Holanďana, ako sa zhostili tohto ich originálu. Nesmiem zabudnúť na pomalšie piesne, ktoré sa tiež nachádzajú na albume More Than Enough. I’m Not Through Loving You nie je tak celkom pomalá, ale má všetky vlastnosti na navodenie atmosféry romantického večera. To taká Between the Rows dokáže rozplakať mnohé srdcia. Samotnú kapitolu tvoria piesne so slovenskými textami. Už som spomínal Julie, avšak okrem toho tu môžeme nájsť text of Fera Pecha Polnočné stretnutie, ktorý je vynikajúci a silný po všetkých stránkach. Za tým určite nezaostáva Strašiak od Gabriely Polákovej, ktorá odhalila romantiku slovenskej lyriky. Výborné textárske osvieženie a potenciál chytľavosti na slovenskej bluegrassovej scéne. Aby chlapi nevyužívali iba externé zdroje, tak pod textom ku skladbe Stále nádej mám je podpísaný Reyo. Do gospelových viachlasov a aranžov sú naukladané slová o návrate a nádeji. Blueland neraz zakončuje svoje vystúpenia acapello skladbou Daniel Prayed a tú môžeme nájsť aj na tomto albume.

Keď som sa Mikiho, Reya a Ralpha pýtal na skladbu, ktorá by teoreticky mohla byť ich prvým singlom, všetci traja sa zhodli na Polnočnom stretnutí. Teda podľa Reya, určite aspoň do československých hitparád. Ralph sa k tomu vyjadril trochu viac. „Podľa môjho názoru má najkrajší text (z tých slovenských) a celkovo má super atmosféru.. Keď je skladba dobre napísaná, moc sa skaziť nedá. V originále je to Homefolks, ktorú som mal vždy rád aj v podaní speváčky Claire Lynch alebo od skupiny New Tradition.“

Na záver už iba toľko, že oplatilo sa čakať trinásť rokov. Niekedy skutočne musí kapela dozrieť vo svojich rozhodnutiach a netlačiť na pílu. Pretože kvalita neznamená vydávať albumy každý rok, ale vydávať albumy, na ktoré sa fanúšikovia skutočne tešia a dokážu ich oceniť.